25. Kozmická Strojovňa – v znamení Miru

V roku 1982 letela do vesmíru stanica Saljut 7, ktorá potom slúžila na vedecké experimenty ďalšie štyri roky. Za ten čas pomaly zastarala, začala sa kaziť a napriek rozsiahlym opravám už nemohla vydržať dlho. Všetci teda netrpezlivo čakali vypustenie nového Saljutu s číslom osem. Nikto nepochyboval, že sa tak každú chvíľu stane. Veď Sovietsky Zväz sa na vesmírne stanice zameriava už od sedemdesiatych rokov. Je to výsada najväčšieho štátu sveta. Nikto nevie pracovať na obežnej dráhe tak dlho, ako práve kozmonauti zo ZSSR a štátov v rámci programu INTERKOSMOS. Devätnásteho februára 1986 teda opäť zaburácali silné motory rakety Proton a ďalší ľudský príbytok našiel svoje miesto medzi hviezdami. Všetci mali jasno. Stanice Saljut sa dočkali ďalšieho nasledovníka. Nikto nevedel, ako nový prírastok vyzerá, inžinieri však vyhlasovali,  že nová stanica je oveľa dokonalejšia, ako staršie kusy. Na prvý pohľad nebolo vidno žiadnu zmenu. Po pozornejšom prezretí fotografie si však každý všimol nový úsek. Okrem dvoch valcov a solárnych panelov pribudla časť s priemerom dva a pol metra s piatimi okrúhlymi otvormi. Svetlo sveta uzrel stykovací uzol, najnovší vynález sovietskych kozmických technikov. Už onedlho sa po celom svete rozniesli správy, že na obežnej dráhe sa nachádza stanica druhej generácie, Mir (po slovensky mier), ktorá sa bude v budúcnosti rozširovať a nakoniec by sa mala skladať zo  šiestich modulov. Už predtým sa špekulovalo o tom, že Sovieti by radi spojili niekoľko samostatných staníc a vytvorili tak jedno veľké monštrum, no nikto to nemohol potvrdiť. Mir bol definitívne krok vpred. Ľudstvo opustilo jednoduché moduly, ktoré už dávno nevyhovovali našim požiadavkám. Bolo treba konať a keďže ZSSR mali skúsenosti, rozhodli sa ich využiť a postaviť tak ikonu, orbitálny komplex, ktorý sa navždy zapíše do dejín kozmonautiky ako prvá modulárna vesmírny stanica.

Spájať jednotlivé moduly a vytvoriť tak masívnu stanicu bol vlastne veľmi dobrý spôsob, ako obísť slabý výkon rakiet. Najsilnejší sovietsky Proton bol schopný vyniesť na nízku obežnú dráhu iba dvadsať ton. To samozrejme na nejaké veľké komplexy nestačilo. Dvadsaťtonové stanice boli príliš malé na poriadny a všestranný vedecký výskum. Keďže spájanie veľkých objektov už bolo odskúšané, nebol zas až taký problém mierne upraviť dokovací systém z vedeckého modulu TKS a umiestniť ho do ďalšej samostatnej stanice, ktorá sa potom pripojí z základnému modulu. Mir fungoval presne na tomto princípe. Jediným cieľom sovietskych konštruktérov bolo poskytnúť kozmonautom dostatok miesta, vedeckého vybavenia a energie na ďalekosiahle a všestranné výskumy v stave bez tiaže. Pôvodne sa plánovalo, že stavba nového obrovského komplexu sa dokončí niekedy v roku 1987, najneskôr 1988 a bude fungovať približne päť rokov. Po rozpade ZSSR sa však situácia zmenila. Odrazu ruská kozmonautika nedostávala dostatok peňazí a projekt sa dostal do obrovského časového sklzu. V skutočnosti sa posledný modul Pririoda určený na výskum Zeme dostal na obežnú dráhu až v apríli 1996.

Počas mnohých rokov fungovania sa na stanici prihodilo množstvo zaujímavých udalostí. Dvadsaťosem posádok uskutočnilo celkovo sedemdesiatosem vychádzok do voľného priestoru, po dlhom čase sa obnovila spolupráca s Američanmi, ktorí ku stanici lietali vo svojich Shuttloch, Mir zažil kolíziu s nákladnou loďou Progress a aj ničivý požiar. To všetko bol však len vrcholček ľadovca, čerešnička na torte. Samo za seba hovorí viac než 23 000 uskutočnených experimentov obrovské množstvo materiálu, peňazí a ľudských zdrojov vložených do tohto projektu. Stanica Mir zďaleka nebola iba na obežnej dráhe. Zasahovala do všetkých oblastí nášho života. Vďaka nej si našli prácu tisíce, ak nie milióny ľudí. Ani lety na Mesiac neboli také komplexné, ako práve Mir.
Po krachu veľmi ambiciózneho projektu raketoplánu Buran, ktorý mal byť odpoveďou na Americký Space Shuttle sa do problémov dostala aj vtedy ešte nová orbitálna stanica. Nešlo ani tak o to, že na sovietsky raketoplán boli odklonené peniaze z iných projektov. Pri plánovaní Miru sa s raketoplánmi ako dopravnými prostriedkami jednoducho rátalo. Ich dopravná kapacita tridsať ton na nízku obežnú dráhu a hlavne dvadsať ton späť na Zem bola nenahraditeľná. Lode Progress síce mohli na palubu doviezť pár ton zásob, ale po použití zhoreli v atmosfére. Dostať niečo späť bolo možné iba v Sojuze, ten však neposkytoval dostatok miesta. Jeho drvivú väčšinu zabrali traja kozmonauti. Preto v moduloch začali hromadiť veci, nepotrebné zvyšky vedeckých pokusov, obaly, použité oblečenie, jednoducho odpadky, ktorých sa nedalo zbaviť. Jediným možným riešením bolo poprosiť o pomoc západný svet, kapitalistov, USA. Ich Space Shuttle síce nebol tak vyspelý ako Buran a mal menšiu prepravnú kapacitu, ale na tom zas až tak nezáležalo. Krátko po rozpade ZSSR a uvoľnení atmosféry sa teda rozbehli rokovania. Spoločný program Shuttle-Mir bol vyhlásený v roku 1993 a prvý misia sa uskutočnila o dva roky neskôr. Pre Rusov to znamenalo veľa. V prvom rade americké doláre, ktoré dostávali za pobyt astronautov na palube. Ďalšie výhody samozrejme pramenili z možnosti konečne sa zbaviť nepotrebných vecí a doviezť na Zem hotové experimenty. Shuttly boli odskúšané stroje, ktoré slúžili dlhé roky a za ten čas mali „iba“ jednu nehodu, ktorá síce znamenala smrť siedmich Američanov, ale kompetentní v NASA sa postarali o to, aby sa už nič podobné nikdy nezopakovalo. Iste vás napadá otázka, čo z toho mala americká strana. No, v prvom rade bola po pamätnom lete Apollo-Sojuz konečne nadviazaná spolupráca. Navyše, projekt Skylab v polovici sedemdesiatych rokov bol ich jedinou skúsenosťou s dlhodobým pobytom posádky v stave bez tiaže. Pred výstavbou stanice Freedom (dnes známej ako ISS) bolo výhodné získať skúsenosti z dokovania, pobytu ľudí „tam hore“ a podobných technických a biologických záležitostí. Nakoniec jedna zaujímavosť, v sedemdesiatych rokoch krátko po lete Apollo-Sojuz bol vyhlásený projekt Shuttle-Saljut pri ktorom mali americké raketoplány pristávať pri sovietskych staniciach. Nikdy sa však nedočkal realizácie.

Pamätné podanie ruky.

Pamätné podanie ruky.
Zdroj: http://spaceflight.nasa.gov/

Prvý let v rámci projektu Shuttle-Mir, misiu STS-71 absolvoval raketoplán Atlantis. Ten bol na ňu pripravovaný takmer tri roky. Toľko totiž trval vývoj a výroba nového stykovacieho zariadenia ODS, skúšky a testovanie všetkých komponentov, výmena motorov SSME a nakoniec previerky pripevnenie Spacelabu. Stykovací uzol ODS bol priamym nasledovníkom APAS-u zo spoločného letu lodí Sojuz a Apollo pred dvadsiatimi rokmi. Americkú stranu stál 95,2 miliónov dolárov. Historická misia bola niekoľko krát odložená. Najprv kvôli odhalenej netesnosti medzi Atlantisom a modulom Skylab, potom kvôli zlému počasiu a oddialeniu vypustenia ruského modulu Spektr k Miru. Nakoniec sa celá viac než tisíctonová zostava odlepila od zeme 27 júna 1995. Po niekoľkých manévroch na obežnej dráhe sa Atlanti hladko spojila s Mirom. Kozmonauti vo vnútri pocítili značný otras. Styk dvoch stotonových telies, hoci aj na obežnej dráhe jednoducho nie je možné prehliadnuť. Riadiace strediská v Houstone a Kaliningrade vybuchli nadšením a ešte dlho sa v nich ozýval potlesk. Administrátor NASA Goldin sa objímal s prezidentom Ruskej kozmickej agentúry Koptevom. Nasledovali gratulácie. Medzitým asi o štyristo kilometrov vyššie sa obe posádky pripravovali na historické okamihy. Po skontrolovaní hermetickosti spojenia a vyrovnaní tlakov na oboch stranách došlo k otvoreniu prielezu. V tej chvíli bolo na jednej palube desať ľudí, rekord, ktorý prekonala až ISS. Staničné systémy podpory života iste dostali zabrať. Ruský veliteľ pozval Američanov dnu. Nasledovalo vymieňanie darčekov, malá americká pozornosť, čokoláda a pomaranče z Atlantisu, Rusi kontrovali klasicky chlebom a Soľou. Na rad prišli preslovy, ako inak, v ruštine. Štvrtého júla 1995 sa raketoplán odpútal od Miru a pomaly sa od nehp vzďaľoval. Nakoniec pristál v Kennedyho vesmírnom stredisku o tri dni neskôr.

Spoločná fotka oboch posádok.

Spoločná fotka oboch posádok.
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/

Druhá misia raketoplánu k Miru bola dvanásteho novembra 1995. Pri nej sa na ruskú stanicu pripevnil pomocou kanadského manipulátoru dokovací modul, na ktorý sa od tej chvíle pripájali všetky Shuttle. O novom prírastku k Miru si niečo povieme nižšie. Dôležité je, že tento let potvrdil rusko-americkú spoluprácu. Celkovo sa v rámci projektu Shuttle-Mir uskutočnilo deväť misií, z toho sedem krát sa vydal Atlantis, raz Endavour a nakoniec aj Dicovery. Posledný krát sa štartovalo druhého júna 1998. Projekt počas troch rokov prešiel niekoľkými krízami. Najväčšie problémy spôsobil požiar, po ktorom americká strana uvažovala o definitívnom opustení stanice. Našťastie sa tak nestalo.

Práca v Spacelabe Atlantisu.

Práca v Spacelabe Atlantisu.
Zdroj: http://images.spaceref.com/

Už v roku 1994, teda ešte pred príchodom Shuttlov na Mir zažil Valerij Poljakov šok, keď zariadenie na výrobu kyslíku Vika po aktivovaní vzplanulo. Tí, ktorí na našom blogu čítali fenomenálny seriál Kritické momenty kozmonautiky určite vedia, o čom píšem. Vika bolo zariadenie valcovitého tvaru veľké asi ako odpadkový kôš ktoré obsahovalo chloristan draselný. Ten po zahriatí začal produkovať kyslík a pomáhal tak enviromentálnemu systému Miru v prípadoch, keď bola stanica preplnená. Normálne na nej mali pracovať tri osoby, no občas ich tam bolo aj desať. Vika sa pri práci zahriala až na šesťsto stupňov Celzia, no celé zariadenie bolo veľmi dobre otestované a na palube Miru sa použilo veľa krát. 15 októbra 1994 vyšľahol z Viky plameň. Ten sa našťastie podarilo uhasiť oblekom Penguin. Valerij Poljakov tak zabránil tomu najhoršiemu. V module Kvant-1 teda vznikol prvý vesmírny požiar. Celá záležitosť sa veľmi neskúmala. Typická ruská flegmatickosť spojená s vedomím, že Američania by mohli odstúpiť od projektu Shuttle-Mir zamietla nemilú udalosť pod koberec. Skúsenosť nás však učí, že čo sa stalo raz, môže sa stať znovu. Toto pravidlo platí vždy a všade, a nízka obežná dráha rozhodne nie je výnimkou. Ďalšia zákerná Vika čakala na svoju šancu celé tri roky.

Dvanásteho januára 1997 chladný vzduch v okolí raketoplánu Atlantis rozvírili plamene z motorov SRB. O osem sekúnd sa už celá  zostava dvíhala a namierila si to k Miru. Misia STS-81 nemala by ničím výnimočná. Raketoplán sa už po piaty krát vydal v ústrety ruskému kolosu a na svojej palube viezol aj Jeryho Linengera, ktorý mal vystriedať svojho kolegu. O pár dní už lietal po Mire a užíval si prvé chvíle na starej stanici. Nadšenie však čoskoro vystriedalo sklamanie. Každodenné alarmy upozorňujúce na vybitie batérií neboli ničím výnimočným. Miesto veľkolepého triumfu ruskej techniky sa vo výške približne štyristo kilometrov nad Zemou nachádzal kus železa podobný zhrdzavenému kontajneru. Napriek tomu to bolo jediné miesto vo vesmíre, kde sa človek mohol cítiť aspoň trochu bezpečne. Tak prečo to nevyužiť? Práca občas vystriedaná menšími či väčšími poplachmi šla od ruky, deň sa striedal s nocou a ako sa pomaly vliekol čas, stali sa zmysly posádky otupené. Neustále pípanie aj niekoľko krát za deň už nemohlo zdvihnúť tlak nikoho vo vnútri.

Možno aj to sa stalo 23 februára šestici chlapov takmer osudné. Kozmonaut Lazutkin tak ako už veľa krát vplával do modulu Kvant-1 a aktivoval Viku. Pohodová atmosféra sa razom zmenila na boj o život. Nepatrný sikot prerástol do otvoreného požiaru. Stanica sa naplnila dymom. Nebolo vidieť na krok a plameň dosahoval až jeden a pol metra. Čo však bolo najhoršie, Jery Linenger o ničom nevedel. V tej dobe sa totiž nachádzal v module Spektr. Hukot sirény ho veľmi nevzrušoval, veď ju počul už toľkokrát, že to považoval za súčasť svojho života. Až čiastočky popola mu napovedali, že niečo nie je v poriadku. Po nasadení kyslíkovej masky sa vydal na menší prieskum. O chvíľu už pomáhal s hasením.

Pätnásť najhorších minút v jeho živote nasledovala úľava. Palivo vo vnútri pekelnej Viky sa minulo a oheň zhasol. Hasiace prístroje neboli proti exotermickej reakcii nič platné. Plameň siahal až na druhú stranu modulu, nešťastie však nedošlo k dekompresii. Po niekoľkých hodinách už bolo jasné, že Mir túto krízu prekonal. Systém podpory života odfiltroval prach a všetci si mohli vydýchnuť. Množstvo stresu, ktoré zažila šestica kozmonautov bolo obrovské. Po požiari sa však objavili niektoré zarážajúce skutočnosti.

Ruská strana informovala Houston o problémoch až niekoľko hodín po incidente, pričom situáciu výrazne bagatelizovala. Vraj niekoľkosekundový požiar, nič viac. Až výpoveď Linenrega po prílete na Zem odhalila strašnú skutočnosť.

Zarážajúce bolo aj to, že niektoré hasiace prístroje na palube boli nefunkčné, ďalšie sa niekto neobťažoval vybrať z prepravného puzdra.

Poškodenie spôsobené požiarom v module Kvant 1.

Poškodenie spôsobené požiarom v module Kvant 1.
Zdroj: http://upload.wikimedia.org/

No a nakoniec, požiar spôsobila chyba vo výrobnom procese Viky. Zistilo sa, že sa v nej nachádzal kúsok gumenej rukavice jedného z technikov. Od tej chvíle mali všetci príkaz po ukončení šichty ukázať svoje rukavice zodpovednému pracovníkovi. Zmenila sa tiež pracovná látka vo Vike. Odvtedy sa už nikdy nestalo, že by nejaká vzplanula.

Americká strana po požiari vážne uvažovala o opustení stanice Mir. Ako dôvod uvádzala jej vysokú nespoľahlivosť. Rusi vyhlásili že Američania preháňajú a nakoniec projekt ešte jeden rok pokračoval.

V znamení hesla „sranda musí byť“ Rusi skúšali trpezlivosť všetkých svätých aj naďalej. Po rozpade veľkého Sovietskeho Zväzu sa časť dodávateľov ocitla mimo krajiny a výroba niektorých zariadení bola odrazu veľmi drahá. Medzi ne patril aj systém Kurs, ktorý sa staral o automatické zadokovanie lodí Progress a Sojuz. Dovážal sa z Ukrajiny a jeho cena po revolúcii razom stúpla. To sa samozrejme ruským predstaviteľom nepáčilo. Nedostatok rubľov spôsobil, že sa všemožne snažili o jeho nahradenie niečím iným, lacnejším. Voľba padla na TORU. Bol tu však jeden problém. TORU bolo náhradné zariadenie, ktoré sa spustilo v prípade, že Kurs zlyhal. Napriek tomu sa pristúpilo k testovaniu z paluby Miru. Posádka Lazutkin Ciblijev a Linenger bola štvrtého marca pripravená pripojiť Progress M-33, ktorý už bol naložený odpadkami a jeho strata by nič neznamenala. Ručné pripojenie zásobovacej lode však bolo ťažšie, než sa všetci nazdávali. V prvom rade nebolo nič vidno. Zatiaľ čo Ciblijev sa snažil nájsť Mir kamerou na Progresse, Lazutkin s Linenregom netrpezlivo hľadeli z okna. „Vidím ho!“ Skríkol Lazutkin a Ciblijev sa vrhol k priezoru. Potom chvíľu lietal medzi riadiacim panelom a okienkom, no neposlušnú loď už nedokázal ovládnuť. Len so šťastím predišiel zrážke. Progress stanicu minul iba  niekoľko metrov. Toto sa stalo ešte pred požiarom. Ruská strana hlásila Amerike „malé“ problémy, kvôli ktorým bolo pripojenie zrušené. Americký astronaut Linenger potom odmietol pokračovať v pokusoch a ďalšia možnosť odskúšať TORU sa naskytla až po jeho odlete.

25 júna 1997 utrpel ruský kozmický program potýkajúci sa s vážnymi problémami ďalšiu veľkú ranu. Pri pokuse o opätovné spojenie pomocou ručného ovládania sa Progress M-34 zrazil s Mirom. Náraz pritom spôsobil dekompresiu v module Spektr. Posádka v zložení Vasilij Ciblijev, Alexandr Lazutkin a Američan Michael Folae zažila obrovský šok. Pre Ciblijeva a Lazutkina to bolo druhý krát, čo im na stanici bezprostredne hrozila smrť.

Agentúra ITAS-TASS označila incident za „vážnu udalosť“ a súčasne pripustila, že medzinárodná spolupráca sa týmto môže predčasne ukončiť. „Posádke momentálne nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Cíti sa dobre napriek tomu, že v stredu zažila stres“, uviedol Koptev na tlačovej konferencii. Podľa jeho slov neboli dôvody k evakuácii Miru.

Pravda však bola trochu iná. Minimálne jeho posledná veta bola lož. Loď Progress narazila do stanice rýchlosťou približne tri metre za sekundu. Najprv narazila do solárnych panelov modulu Spektr a následne zadnou časťou vytvorila na jeho plášti malú trhlinu. Tak popisoval haváriu Lazutkin. Všetkým chlapom na stanici začalo praskať v ušiach. To bol prvý náznak toho, že nastala dekompresia. Po krátkych výpočtoch sa zistilo, že atmosféra unikne za dvadsať minút. Bezpečnostné predpisy však hovorili, že ak vzduch vo vnútri nevydrží minimálne trištvrte hodiny, okamžite sa musí začať s evakuáciou. Na naliehanie riadiaceho strediska sa však táto procedúra porušila a prikročilo sa k uzavretiu modulu Spektr. Bolo potrebné preseknúť všetky káble a odpojiť hadice, ktoré sa plazili naprieč celým komplexom. Našťastie traja hrdinovia všetko stihli a situácia sa aspoň trochu upokojila.

Nie však nadlho. Mir stratil energiu, začal driftovať vo voľnom priestore a jeho panely prestali zachytávať slnečné lúče. Nebolo možné ho stabilizovať a správne natočiť, aby sa fotóny opäť premieňali na elektrinu. Ešte šťastie že loď Sojuz mala dostatok paliva a pomocou jej trysiek sa nakoniec podarilo nemožné. V ďalších dňoch dostala trojica voľno a začali sa šíriť špekulácie o všetkom možnom. Že Američania nadobro odídu, že Mir sa prestane používať kvôli jeho nízkej spoľahlivosti, že kozmonauti vstúpia v skafandroch do prázdneho modulu a pokúsia sa ho opraviť…

Zodpovedných inžinierov však v tej chvíli trápili dôležitejšie veci. Solárne panely Spektru boli najnovšie a najmodernejšie. Poskytovali štyridsať percent energie. Boli prakticky nenahraditeľné. Preto sa prikročilo k čiastočnému oživeniu modulu. Mal sa kabelážou prepojiť so zvyškom Miru. Na tento úkon boli vybraní dvaja ruskí kozmonauti Ciblijev a Lazutkin. Zo Zeme sa v Progresse M-35 poslali potrebné nástroje a opravy mohli začať. NASA potvrdila, že v spoločnom projekte bude pokračovať.

Štrnásteho júla sa po celom svete rozletela nemilá správa. Veliteľ Vasilij Ciblijev trpí kardiovaskulárnymi problémami. Tie pravdepodobne spôsobilo obrovské množstvo stresu, ktoré v posledných mesiacoch zažil. Najprv nepodarené spojenie s Mirom pri ktorom zásobovacia loď len tesne minula stanicu, potom požiar a nakoniec dekompresia. V takom stave sa v žiadnom prípade nemohol zúčastniť opravy Spektru. Preto mal miesto neho ísť americký astronaut Folae.

Solárne panely modulu Spektr po havárii.

Solárne panely modulu Spektr po havárii.
Zdroj: http://www.russianspaceweb.com/

Semednásteho júla sa začalo písať ďalšie dejstvo tragédie s Mirom v hlavnej roli. Chyba kozmonauta spôsobila, že sa opäť zahalil do tmy potom, čo sa omylom odpojil dôležitý kábel k palubnému počítaču. Stanica stratila energiu a posádka mala na opravu iba niekoľko dní. Potom by sa mal prejaviť nedostatok kyslíku. To samozrejme neprospelo hlavne Ciblijevovi, ktorý bol už aj tak v zlom stave. Nakoniec sa podarilo obnoviť orientáciu a následne všetky systémy vďaka lodi Sojuz. Zároveň padlo rozhodnutie, že opravy modulu Spektr uskutoční až ďalšia posádka. To nepotešilo hlavne Američana Folaeho, ktorý mal vo vnútri všetky svoje osobné veci. „Nebolo by produktívne, aby opravu robili traja kozmonauti ktorí sú momentálne vo vesmíre“, povedal Solovjov.

Nakoniec sa podarilo káblami spojiť solárne panely Spektru so zvyškom stanice, ale zapchať trhlinu nebolo možné. A to napriek tomu, že do vnútra sa niekoľko krát vpustil fosforeskujúci plyn, ktorý ju mal lokalizovať.

V ruskej stanici Mir sa toho udialo skutočne veľmi veľa. Navštívilo ju množstvo posádok, ako prvá privítala raketoplány a takmer v nej zomreli ľudia. Bezkonkurenčne najhorší pobyt na nej strávili Ciblijev a Lazutkin, dvaja kozmonauti, ktorí tam zažili najhoršie okamihy svojho života, a to hneď niekoľko krát. Ak by sme si však odmysleli túto nešťastnú misiu, tak to také hrozné nebolo. Iste, hlavne v druhej polovici deväťdesiatych rokov bol alarm na dennom programe, občas uniklo chladiace médium alebo prestal pracovať palubný počítač, ale napriek tomu to bol veľký triumf techniky. Pri fakte že Mir mal pôvodne slúžiť päť rokov mi zostáva stáť rozum. Veď v skutočnosti to bolo tri krát viac. Počas fungovania sa zo stanice stal fenomén. Ľudia vo vesmíre nikdy predtým nemali toľko miesta a toľko možností. To bolo možné iba vďaka šiestim modulom, ktoré sa postupne pripájali na ten základný. Nižšie si môžete prečítať ich stručný popis.

Základný blok.

Základný blok.

Základný blok sa na orbitu vydal 16. februára 1986. Práce na ňom však začali už v sedemdesiatych rokoch. Konštrukčná kancelária NPO Saljut ho vtedy označovala ako DOS-7. Mala to byť stanica novej generácie s novým enviromentálnym systémom Vozduch, so zabudovaným systémom Kurs a schopnosťou recyklovať vodu (systém Elektron). V októbri 1980 však boli práce pozastavené a následná revízia ukázala, že stanica bude oveľa ťažšia, ako sa pôvodne očakávalo. Preto padlo rozhodnutie všetky prístroje rozdeliť do piatich prídavných modulov. Vznikol tak koncept stanice Mir. O dva roky sa vývoj obnovil, ale aj potom sa stretol s problémami, pretože paralelne s ním bežal projekt raketoplánu Buran a nosnej rakety Energija, ktorý bol finančne veľmi náročný. Základný modul bol dokončený v roku 1984. Skladal sa zo štyroch častí. Prechodový úsek mal tvar gule s piatimi otvormi, na ktoré sa mohli pripájať ostatné moduly. Pracovný úsek bol hermetizovaný a poskytoval sto metrov štvorcových priestoru. Prechodová komora slúžila na výstupy do vesmíru. Prístrojová časť obsahovala riadiace počítače, systémy podpory života, orientácie v priestore, elektrické systémy a množstvo ďalších. Základný modul bol dlhý 13,13 metra a široký maximálne 4,15 m. Pri štarte vážil dvadsaťjeden ton. Solárne panely mali plochu 75 metrov štvorcových. V roku 1987 sa k nim pridalo ďalších 25 metrov štvorcových.

Kvant 1.

Kvant 1.

Modul Kvant 1 sa pripojil k Miru ako prvý. Nedokoval sa pritom na prechodový úsek, ale na druhú stranu, kde bol len jeden stykovací uzol. predĺžil tak základný blok. Jedenásťtonový modul mal dĺžku tri metre a slúžil na astrofyzikálne účely. jeho hlavným vybavením bolo medzinárodné observatórium Rontgen s hmotnosťou 800 kg. K Miru sa pripojil v marci 1987.

Kvant 2.

Kvant 2.

O dva roky neskôr v novembri 1989 ho nasledoval „dovybavovací modul“ Kvant 2. Jeho poslanie vyplýva už z názvu. Konštrukcia bola odvodená z vojenských staníc Almaz. Okrem iného sa v ňom nachádzala prechodová komora do voľného priestoru, solárne panely a sprchový kút či systém regenerácie pitnej vody.

Kristall.

Kristall.

Ako štvrtý v roku 1990 nasledoval Kristall. Ten mal umožniť pripojenie raketoplánu Buran a neskôr aj Space Shuttle. Okrem uzlu na pripojenie k Miru a na pripojenie raketoplánu mal ešte uzol, ktorý mal hostiť astronomické observatórium. To však nikdy nebolo realizované. V Kristalle sa uskutočňovali predovšetkým vedecké a technologické pokusy. vážil takmer dvadsať ton a okrem množstva vybavenia mal pripojené dva solárne panely s plochou sedemdesiat metrov štvorcových.

Spektr.

Spektr.

Modul Spektr slúžil na sledovanie Zeme. Jeho štyri solárne panely dávali stanici takmer polovicu elektrickej energie. Obsahoval vybavenie pre atmosférický prieskum, technologické experimenty, monitorovanie rontgenového a gama žiarenia. Mal dĺžku dvanásť metrov a šírku 4,35 m.

Docking module.

Docking module.

Docking module slúžiaci k pripájaniu raketoplánov ako jediný priletel v americkom Shuttly. Jediný dôvod jeho výstavby bol ten, že dokovanie cez modul Kristall bolo veľmi komplikované. Pripojiť sa k nemu mohla aj loď Sojuz. Jeho vedecké vybavenie bolo minimálne, slúžil len ako akási prechodová komora. Boli k nemu pripojené aj dva solárne panely, jeden čisto ruský, druhý rusko-americkej výroby.

Priroda.

Priroda.

Ako posledný v apríli 1996 priletel na Mir modul Priroda. Prebiehal v ňom hlavne diaľkový prieskum Zeme, meranie prímesí rôznych látok v atmosfére, sledovanie globálnej tepelnej výmeny, pozorovanie cirkulácie mrakov a meranie erózie pôdy… Nebol vybavený solárnymi panelmi a do pripojenia mu energiu zaisťovalo 168 batérií. Tie sa potom naložili do lode Progress a zhoreli v atmosfére.

Všetky prielezy na Mire mali priemer 0,8 metra. Let ku stanici, približovanie a dokovanie zabezpečoval systém služobnej monitorovacej sekcie.
Základ kontrolného a riadiaceho systému Miru predstavovalo sedem počítačov. Tie umožnili automatizovať riadenie letu a činnosť ostatných systémov.
Systém riadenia letu prešiel oproti Saljutom významnou modifikáciou. Na stabilizáciu či natáčanie sa použili gyroskopy. Tie dostávali údaje o polohe pomocou akcelerometrov, slnečných a astronavigačných snímačov.
Motorový systém tvorili dva hlavné motory s ťahom takmer 3 kN. Používali sa pri korekciách obežnej dráhy. Okrem nich mala stanica ešte 32 trysiek s ťahom 137 N. Všetky motory spaľovali palivo z hlavnej nádrže.
Energetický systém tvorili solárne panely a batérie umiestnené po celej stanici v takmer každom module. Panely pracovali na princípe arzenidu gália a vďaka snímačom polohy Slnka sa vždy otáčali kolmo k slnečným lúčom. Tak dokázali zachytiť maximum žiarenia.
Rovnakú teplotu a vlhkosť vo vnútri Miru zaisťoval systém termoregulácie. Jeho bloky sa nachádzali v každom module. Dal sa nastaviť aj ručne.
Systém zabezpečenia životných podmienok na stanici sa staral o to, aby mala posádka vždy čo jesť a piť, tiež poskytoval hygienické zariadenia ako umývadlo, záchod či sprchu. Voda bola uskladnená v desaťlitrových nádržiach a zakonzervovaná pomocou iontov striebra. Dehydrované potraviny sa skladovali v mrazničke.

Posádka na stanici dodržovala (aspoň oficiálne) jednotný denný program. Kozmonauti sa riadili moskovským časom.

08:00 – prebúdzanie, ranná toaleta, inšpekcia stanice
09:00 – raňajky
09:40 – začiatok práce, cvičenie, komunikácia so Zemou
14:00 – obed
15:00 – práca, cvičenie, komunikácia so Zemou
19:00 – večera, príprava práce na ďalší deň
21:30 – voľný čas
23:00 – začiatok spánku

V prípade silných slnečných erupcií posádka trávila svoj čas hlavne v osobných kajutách, ktoré boli lepšie tienené.

Zánik Miru.

Zánik Miru.
Zdroj: http://mek.kosmo.cz/

Stanica Mir sa počas svojho fungovania stala centrom celého vesmíru. Lietali k nej nielen Rusi, ale aj Američania, Francúzi a dokonca aj Afgánci. No každý príbeh sa raz musí skončiť. Cesta pätnásť rokov starej stanice skončila 23. marca 2003, keď bola špeciálne upravenou loďou Progress navedená do zemskej atmosféry. Jej zvyšky dopadli blízko Fidži v Pacifiku. Na konci sa objavili plány predať Mir súkromným spoločnostiam ako prvé vesmírne nahrávacie štúdium, ale systémy už neboli dosť spoľahlivé a nič z toho nebolo. Zvyšky kedysi veľkej a hrdej stanice dnes ležia na dne oceánu.

 

Toto je posledný diel Kozmickej Strojovne pred prázdninami. Dúfam že sa vám páčil. Ak áno, ohodnoťte ho hviezdičkami alebo ešte lepšie, napíšte komentár. Na ďalší článok sa môžete tešiť v septembri, konkrétne 7. 9. 2013. Užite si leto, Kozmická Strojovňa sa s vami na chvíľu lúči. Rád by som poďakoval všetkým ľuďom, ktorí ma podporovali čitateľom tohto seriálu a aj celého blogu, v neposlednom rade aj Rusom, Američanom a vlastne všetkým, ktorí vytvorili toľko zaujímavých strojov, rakiet, lodí, staníc… pretože bez nich by nemohlo vzniknúť toto moje malé dielko.

Zdroje informácií:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Mir
http://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/mir/mir.htm
http://www.kosmonautix.cz/2013/02/kriticke-momenty-kosmonautiky-23-dil/
http://www.kosmonautix.cz/2013/02/kriticke-momenty-kosmonautiky-24-dil/

Zdroje obrázkov:
http://spaceflight.nasa.gov/history/shuttle-mir/multimedia/photos/sts-71/71p-054.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/33/Crewmembers_of_STS-71,_Mir-18_and_Mir-19_Pose_for_Inflight_Picture_-_GPN-2002-000061.jpg
http://images.spaceref.com/news/2002/10.11.02.cooperation8.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/3b/Mir_after_Fire.jpg
http://www.russianspaceweb.com/images/spacecraft/manned/space_stations/mir/mir_spektr_puncture.jp
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/99/Mir_base_block_drawing.png
http://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/mir/mirzanik.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/da/Kvant_module_drawing.png/80px-Kvant_module_drawing.png
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/0/0b/Kvant_2_module_drawing.png/80px-Kvant_2_module_drawing.png
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/a1/Kristall_module_drawing.png/80px-Kristall_module_drawing.png
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/e/e2/Spektr_module_drawing.png/80px-Spektr_module_drawing.png
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/32/Mir_Docking_Module_drawing.png/80px-Mir_Docking_Module_drawing.png
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/5/55/Priroda_module_drawing.png/80px-Priroda_module_drawing.png

25. Kozmická Strojovňa - v znamení Miru, 2.4 out of 5 based on 35 ratings
Pin It
(Visited 1 222 times, 1 visits today)
Nahlásit chybu

Hlášení chyb a nepřesnostíClose

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 2.4/5 (35 votes cast)
(Visited 1 222 times, 1 visits today)
Níže můžete zanechat svůj komentář.

Více se o tomto tématu dočtete zde »
(odkaz vede na příslušné vlákno diskuzního fóra www.kosmonautix.cz)


9 komentářů ke článku “25. Kozmická Strojovňa – v znamení Miru”

  1. slappy napsal:

    Perfektní seriál! Jelikož jsem tenhle blog objevil nedávno, prázdninovou pauzu vyplním staršími díly 🙂 Díky za zaujímavé zábavné čtení!

  2. dd napsal:

    perfect:)

  3. Amper napsal:

    Hele nebude slovo Mir pouzito spise ve vyznamu „Svet“ nez Mir ? Podle slovniku to pouzivaji i pro vesmir 🙂

    • Samuel Slavkovský napsal:

      Neviem kam tým mierite, ale Mir a môže preložiť ako mier alebo svet.
      Stanica je však známa ako Mir, nie mier a podobne. Bolo by divné prekladať názov stanice.
      Rovnako sa nikdy neprekladajú názvy lodí a hovoríme Sojuz, nie zväz…

      • Amper napsal:

        Ja si s prekladama jmen nezacal 🙂 Byla to reakce na „Mir (po slovensky mier)“

        • Amper napsal:

          BTW: Vsimli jste si ze asi jediny stat jehoz jmena stanic/raket/lodi se prekladaji je Cina ? Dlouhym pochodem pocinaje a Nebeskym palacem konce. Ze by to bylo proto ze ruska slova jsou i pro amiky snadneji zapamatovatelne nez cinsky „ping-pong“ ?

        • Samuel Slavkovský napsal:

          Kde som použil miesto slova Mir mier? Rád by som to opravil. Bude to asi nejaký preklep.

          K tým Číňanom, ruské slová nie sú tak krkolomné a navyše každý chce vedieť, čo sa skrýva pod tými ich ping-pongami. 😀

        • Tomas napsal:

          Poslední dobou, jak se čínský program stává známějším, ubývá překladů a začínají se používat více originální názvy zapsané transcripcí pinyin.

          Každopádně se těším, až se zase po prázdninách Kozmická strojovňa rozběhne.

  4. roman hronza napsal:

    nic proti Miru, ale proč by měla být ta stanice Hrdá?

Zanechte komentář