11. Kozmická Strojovňa – let na Mars – prvá časť

11. Kozmická Strojovňa - let na Mars - prvá časť

Dnes som pripravil časť problematiky letu k Marsu. Možno vás trochu sklamem, pretože reč nebude o technológii, ani o tom,  čo budú kozmonauti na ceste jesť, či ako pristanú. Dočítate sa tu hlavne o biologickej stránke, na ktorú mnohí zabúdajú. To, že na nízkej obežnej dráhe vieme pol roka udržať nažive človeka ešte neznamená, že sme toho schopní aj na ďalekej ceste k cudzím planetám. Preto som sa rozhodol spraviť menšie zhrnutie najväčších problémov, ktoré bude treba vyriešiť, než sa rozhodneme prikročiť k realizácii celého projektu. Reč bude najmä o psychike. O týždeň potom budete mať možnosť prečítať si niečo o technologických problémoch a nakusnem aj problematiku výroby a skladovania potravín či ekonomickú stránku celej misie. Po prečítaní článku možno prídete o niektoré ilúzie, možno sa dozviete niečo nové, možno to nakoniec budete považovať za stratu času.

V rámci písania som si urobil menší prieskum. Prečítal som zopár strán o dôvodoch, prečo lietať k planétam. Musím povedať, že s nimi nesúhlasím. V prvom rade si nemyslím, že ľudstvo je na takúto cestu pripravené. Teda, určite sme na tom lepšie ako predchádzajúca generácia, ale na to, aby sme mohli riešiť Mars, musíme dokonale zvládnuť cestovanie v cislunárnom priestore, teda priestore medzi Zemou a Mesiacom. A to nehovorím iba o prelete typu Apollo. Skôr mám na mysli reálne fungujúce orbitálne stanice a vysunuté stanovištia na povrchu. A prečo? Dôvodov je hneď niekoľko. Na nízkej obežnej dráhe kozmonautov a techniku chráni magnetické pole Zeme, ktoré odráža slnečné erupcie a pohlcuje väčšinu vysoko-energetických častíc. My najprv musíme odhaliť všetky riziká, ktoré pre nás predstavuje reálny otvorený vesmír. Technológie a postupy, ktoré nám ich pomôžu zvládnuť, sa budú najlepšie testovať práve na našom jedinom prirodzenom satelite.

Nie Mars, ale Mesiac pre nás predstavuje v týchto päťdesiatich rokoch výzvu. Či už sa jedná o zvládnutie prepravy naň alebo o ťažbu na povrchu. Až potom sa môžeme vydať ďalej. Mars je iba vecou prestíže. Ja osobne nie so proti, aby si taký Denis Tito strihol let na červenú planétu. Bude to iste veľmi veľká udalosť, ktorá sa zlatými písmenami zapíše do knihy kozmonautiky. Ale osobne považujem túto misiu za takmer úplne zbytočnú, so skoro nulovým prínosom pre vedu. Preto sa k projektu Inspiration Mars viac vyjadrovať nebudem a vlastne sa nebudem venovať ani ostatným plánovaným projektom, ako je Mars One alebo plány NASA či Číny. Prejdem rovno k veci.

Tento diel som rozdelil do troch celkov. Biologický, technologický a ekonomický. Začnem prvým menovaným. V rámci toho by som rád vyzdvihol aj etiku letu k Marsu a niektoré veci, o ktorých sa možno až tak veľa nehovorí, lebo na celý problém vrhajú nie práve najlepšie svetlo.

 

1) Psychika etika a fyziológia

  apokalypsa na druhú (?)

Existuje život na Marse?  Fyzik McElroy z Harwardskej univerzity povedal: „Ak vychádzam z doterajších zistení, potom nevidím nijaký dôvod, ktorý by existenciu života na Marse vylučoval.“ Bolo to síce iba pár rokov po pristátí Vikingov, ale dnešní odborníci by s ním pravdepodobne súhlasili. Je možné, že v akýchsi oázach života by sa mohli vyskytovať mikroorganizmy. No s určitosťou to potvrdiť nevieme. Oveľa ľahšie by sa dalo odpovedať, ak by sme trochu preformulovali otázku. Bol niekedy život na Marse? Množstvo vedcov sa domnieva, že áno. V prvých „rokoch“ po vzniku planéty skutočne existovali priaznivé podmienky na jeho vznik. Veď jedna z mnohých hypotéz tvrdí, že na Zem sa dostal život z Marsu.

Prečo je to dôležité? Odpoveď je jednoduchá. Ak budúci prieskumníci na Marse narazia na život, už nikdy sa nedostanú späť na Zem. Bolo by to príliš veľké riziko. Nemôžeme vedieť, čo by cudzie mikroorganizmy spôsobili pozemskej prírode. V niekoľkých katastrofických filmoch sa rozoberá práve táto otázka. Je možné, že v našom prostredí by sa začali nekontrolovateľne množiť. Mohla by vzniknúť pandémia, ktorá by vyhubila celé ľudstvo a zmenila by Zem na nepoznanie, a to nie je iba nejaká hlúpa paranoja z mojej strany. Takmer všetci vedci sa zhodujú v názore, že ak by sa a Marse objavil život v akejkoľvek forme, táto planéta by pre nás mala zostať navždy zatvorená a jej ďalší prieskum by mal pokračovať iba prostredníctvom bezpilotných sond. Dokonca existuje riziko, že zavlečenie pozemských foriem života do marsovského ekosystému by mohlo spôsobiť narušenie krehkých väzieb a jeho úplné zničenie. Ak by sme teda neboli opatrní, mohli by sme zničiť život tak ako ho poznáme hneď na dvoch planetách a to už je myslím dostatočný argument.

 problém sa nazýva človek

No nie len cudzí život môže zmariť naše plány a celú výpravu. Etika letu na Mars má ešte aj druhú stránku. Pri nepilotovaných letoch odpadávajú dve obrovské problémy. Lander či vozítko môže byť uložené v tesnom priestore a v prípade havárie prídeme iba o peniaze. Ak však niekde chceme dostať ľudí, musíme im ponúknuť istý, aspoň minimálny komfort a záruku, že sa môžu vrátiť.

Druhú podmienku aspoň sčasti vyriešil projekt Inspiration Mars.  Je však okresaný na minimum. Trajektória voľného návratu sa kedysi použila aj pri letoch na Mesiac. Je to vlastne typ obežnej dráhy po ktorej sa bez akýchkoľvek ďalších manévrov astronauti dostanú späť. Problém je ale v tom, že dovoľuje iba oblet a krátky pohľad na Mesiac, Mars alebo hocijaké iné teleso, na ktoré prípadná výprava zamieri.

Aby sa kozmonauti mohli spoľahnúť na to, že sa raz znovu uvidia so svojou rodinou a aby mala celá misia aspoň nejakú vedeckú hodnotu, je potrebné vyvinúť veľmi spoľahlivé systémy, schopné vydržať v nemilosrdnom vesmírnom prostredí aspoň dva roky. To už aj celkom zvládame. Veď modul Zvezda, ktorý je základnou časťou ruského segmentu ISS si lieta po nízkej obežnej dráhe bez väčších problémov 15 rokov. Avšak takéto moduly na medziplanetárnom plavidle nie je možné použiť z jednoduchého dôvodu.  Neposkytujú dostatočnú ochranu pred radiáciou. Riešenie je veľmi jednoduché. Zväčšiť hrúbku stien. Tým pádom, sa samozrejme zvýši hmotnosť celého plavidla, čo sa prejaví aj na celkovej cene. Toto však budem riešiť v druhej časti článku.

Poďme na druhú časť problému o etike. Komfort na palube. Ten sa dá zabezpečiť dostatočne veľkým životným priestorom a samozrejme vhodnou posádkou. Je nemysliteľné, aby sa na takú dlhú cestu vydal jeden človek. Aj keby sa počas letu nevyskytli žiadne technické problémy, nevydržal by to. Ak niekto strávi dva roky sám,  musí sa to podpísať ne jeho duševnom zdraví. Tiež si nemyslím, že by bolo vhodné posielať na Mars dvoj či troj-členné posádky. V náročných podmienkach aké budú panovať na palubách budúcich medziplanetárnych lodí sa môže ľahko stať, že sa jednotlivci znenávidia. Síce je takýchto reálne zdokumentovaných prípadov veľmi málo, no stále tu to nebezpečenstvo je. Na nízkej obežnej dráhe je riešenie jednoduché. Veď cesta na povrch trvá iba niekoľko hodín. No v prípade medziplanetárneho letu takáto možnosť neexistuje. Preto bude najlepšie, ak sa budú budúci členovia výpravy na červenú planétu dokonale poznať, budú zohraní a to nie len pri pozemskom tréningu, ale aj pri reálnych vesmírnych letoch (možno na povrchu Mesiaca?). Takáto harmonicky zohratá skupina ľudí bude všetky psychologické problémy zvládať oveľa ľahšie. Pritom ideálny počet je 5-8.

ja! som tu pán

Depresia bude pri letoch k iným planétam vážny problém.

Depresia bude pri letoch k iným planétam vážny problém.
Zdroj: http://www.mentalis.sk/

  Psychický aspekt letu na Mars sa čiastočne preskúmal pri projekte Mars 500, ktorý bude voľne pokračovať na ISS. Vedci tu skúmali prakticky tri veci: vzťah kozmonautov a riadiaceho strediska, zloženie posádky (ktoré som jemne načrtol pred chvíľou) a samozrejme správanie ľudí.

Človek nerád poslúcha rozkazy. Každý člen posádky by mal mať možnosť odmietnuť úlohu zadanú riadiacim strediskom a kedykoľvek si zobrať voľno. Duševnej pohode na palube planétoletu to určite prospeje. Veď nie nadarmo sa hovorí, že najlepšie robíme to, čo nás baví. Preto by sa nikdy nemala opakovať situácia zo sovietskych Saľjutov, kde kozmonauti dostávali toľko príkazov, že zanedbávali cvičenie a úplne si rozhádzali cirkadiánny rytmus (svoje biologické hodiny). Toto by sa na palube vesmírnej lode rovnalo dekompresii. Misia by nemala šancu na úspech.
Pri budúcich letoch k planétam si posádka zvolí, čomu sa bude venovať. Časť času samozrejme strávia pri obsluhe vesmírnej lode a niekoľko hodím budú určite venovať pokusom, pripadne pestovaniu rastlín v hydroponickom zariadení či vareniu pre ostatných členov. No polovicu pobytu budú mať „pracovné voľno“. To bude zahŕňať štúdium, cvičenie, hry, komunikáciu s rodinou, pozeranie filmov, počúvanie hudby a čokoľvek iné. Pritom sa zachová akýsi model týždňa. Na ISS posádka päť dní pracuje a spravidla cez víkend majú všetci voľno, ktoré sa však snažia nejako zmysluplne využiť.

Čo sa týka zloženia posádky, asi trochu sklamem nežnú časť obyvateľstva. Na prvé medziplanetárne misie sa ženy nepripustia z jedného dôvodu. Pôsobili by ako rušivý element. Sexualita sa jednoducho nezaprie. Ak by počas niekoľkoročného pobytu v kozme medzi šiestimi mužmi žila aj jedna žena, celkom určite by bola zdrojom problémov. Na palube by sa mohol vytvoriť pár a s tým by potom mali problém ostatní muži, alebo by niekomu preplo, ako to tak býva a celá výprava bude jeden veľký problém. Argument typu: „Na ISS predsa ženy boli“, tiež neobstojí. V tomto prípade totiž všetci členovia denne komunikujú so svojimi rodinami a ustrážiť svoje libido pol roka zas nie je až taký problém. Navyše, vždy je tu možnosť poslať „nespratníka“ späť na Zem.

Posádka by sa nemala deliť na tých ktorý pristanú na Marse a tých, ktorí túto možnosť mať nebudú. Pri programe Apollo to tak síce bolo, ale tu neexistovala iná možnosť. Navyše týždňový let nevyžaduje také obete. Oproti tomu ľudia obetujú letu na Mars polku života. Vhodní adepti sa budú vyberať už roky dopredu. Strávia nespočetné množstvo hodín pri výcviku na Zemi a vo vesmíre a prechádzka po cudzej planéte by mala toto snaženie korunovať. Samozrejme tu budú aj záložné posádky, ktorých členovia by sa však tiež mali dočkať letu o niekoľko rokov neskôr. Ak by nakoniec na Mars letelo v rámci jedného letu šesť až sedem ľudí, mali by sa rozdeliť do dvoch skupín, ktoré sa „vylodia“ v rôznych oblastiach. Možno by bolo vhodné naplánovať čas strávený pri červenej planéte tak, aby sa každý jeden člen posádky mal možnosť pozrieť na dva miesta. To však bude možné iba v prípade, že by sa zvolil dlhý profil letu.

Štartovacie okno z Marsu na Zem sa totiž zatvára približne 30-40 dní po navedení na jeho obežnú dráhu. Potom je možné letieť späť až o dva roky. Ak by teda posádka mala možnosť stráviť tam takú dlhú dobu, mohla by sa rozdeliť na dve polovice a striedať sa v práci na povrchu každé tri mesiace. To by samozrejme vyžadovalo viac landerov a misia by sa neúmerne predražila, na druhej strane by však poskytla neporovnateľne viac informácií. Nakoniec by to možno bolo lacnejšie, pretože najcennejší je samozrejme čas  strávený na povrchu.

 už k nám nepatríš

Depresia môže byť vyvolaná aj pocitom odlúčenia od Zeme a spoločnosti.

Depresia môže byť vyvolaná aj pocitom odlúčenia od Zeme a spoločnosti.
Zdroj: http://astroportal.sk/

  Už niekoľkokrát sa stalo, že kozmonauti a astronauti na kozmických staniciach upadli do depresie. Jej príčinou však neboli sociálne problémy alebo niečo podobné, ale pocit hlbokého odlúčenia od Zeme. Človek si odrazu uvedomí, že široko ďaleko je úplne sám. Svet do ktorého patrí ho opustil. Zem je síce na dohľad, ale predsa je nedosiahnuteľná. Všetci príbuzní, kamaráti a známi príliš ďaleko. Pri strese vyvolanom tmavým a stiesneným prostredím naviac znásobenom veľkou pracovnou vyťaženosťou sa neraz stalo, že človek psychicky zlyhal. Táto vesmírna depresia spôsobená silným pocitom odluky od celej spoločnosti a rodnej planéty bude určite veľký problém aj pri letoch na iné planéty. Veď počas nich nebude Zem voľným okom viditeľná. Všetci ľudia na palube budú skutočne odlúčení a to počas dlhého obdobia. Dokonca si nebudú môcť odľahčiť ani rozhovorom s rodinou. Signál totiž bude putovať tam a späť aj štyridsať minút. Tak sa komunikácia obmedzí na kratšie či dlhšie správy. Nadviazať zmysluplný rozhovor nebude možné. Preto by mal byť podľa mňa na palube aj psychológ.

 pokazené hodiny

  A je tu asi najspornejšia časť prvého celku. Etika je etika. Sú to nepísané pravidlá ktoré môžeme, ale nemusíme dodržať (aj keď…). Psychické vplyvy stiesneného prostredia sa dajú otestovať. Ale čo taká fyziológia? Ako biológ amatér a budúci profík (snáď :-D), som sa s radosťou začítal do niektorých článkov, ktoré pojednávajú o tom, či by takýto let človek zvládol. Môžeme dlhodobo žiť bez gravitácie? Je možné zachovať si počas tak dlhej doby cirkadiánny rytmus? A čo magnetické pole?  Neovplyvňuje náš organizmus viac než si myslíme?

Na tieto otázky bohužiaľ neexistuje jednoznačná odpoveď. Môžeme sa len domýšľať. Prvý problém s gravitáciou sa bude testovať na ISS v rámci voľného pokračovania experimentu Mars 500. V roku 2014 sa na medzinárodnú stanicu vyšle jeden ruský kozmonaut a americký astronaut. Tí tam potom zostanú celý rok. Najväčšie obavy majú lekári z poškodenia očného nervu. Veď aj pri opakovaných pol-ročných misiách vo vesmíre sa dali pozorovať menšie zmeny. Ďalej sa bude samozrejme sledovať celková kondícia, hustota kostí, naberanie svalstva po prílete na Zem a mnoho ďalších vecí, ktorými vás nebudem zaťažovať. Momentálne drží rekord v najdlhšom nepretržitom pobyte vo vesmíre lekár Valerij Poľjakov. Ten v rokoch 1994-1995 vydržal na palube orbitálnej stanice Mir a pri prelete v lodiach Sojuz celých 437 dní. Ak by sa ukázalo, že v dôsledku absencie gravitácie sa ľudský organizmus netrvalo poškodí, let na Mars sa veľmi skomplikuje a predraží. Vesmírnu loď bude treba vybaviť centrifúgou, v ktorej by posádka trávila časť dňa. Avšak problém nie je taký jednoduchý, ako ho opisujú sci-fi seriály ako napríklad Babylon 5. Rotačná sekcia totiž vo vesmíre nikdy nebola testovaná. Síce už existujú projekty gravitačného modulu pre ISS, avšak k realizácii je ešte ďaleko. Viac o tejto problematike sa dozviete o týždeň.

Magnetické pole Zene

Magnetické pole Zene
Zdroj: http://pravdatvcom.files.wordpress.com/

Čo však v dohľadnej dobe nebudeme schopní otestovať je vplyv magnetického poľa Zeme na ľudský organizmus a jeho biorytmy. Ostáva iba dúfať, že plán výstavby orbitálnej stanice nad Mesiacom alebo v niektorom z Lagrangeových bodov nadobudne reálne rozmery. Celá problematika totiž vôbec nie je tak jednoduchá, ako sa na prvá pohľad zdá. Človek sa za Van-Allenové radiačné pásy dostal iba deväť krát pri misiách Apollo. Najdlhšia doba pobytu pritom bola iba deväť dní a to samozrejme na nejaké overovanie nestačí. Navyše niečo také vedci ani nesledovali. Išlo hlavne o vec politickej prestíže.
Je relatívne známe, že pozemské magnetické pole sa vyznačuje drobnými výkyvmi, takzvanými fluktuáciami. A práve na nich by mohol byť náš organizmus závislý. Odpoveď na otázku či a do akej miery je to pravda by nám mohli dať odpoveď už lety americkej lode MPCV (Orion) za asteroidmi. V prípade že by sa obavy vedcov potvrdili by bolo potrebné kompletne prerobiť návrhy kozmických lodí určených pre Mars. Pole by sa muselo vytvárať supravodivými materiálmi, z ktorých by pravdepodobne boli zhotovené aj niektoré moduly, ktoré by potom po dodaní elektrického prúdu pôsobili ako magnet. Takéto zariadenie by ale bolo veľmi ťažké a náročné na energiu. Na druhej strane by sa mohli výrazne odľahčiť antiradiačné štíty v obytnej sekcii. Posádka by sa nemusela tak veľmi obávať slnečných erupcií. Avšak aby sme boli schopní naprogramovať drobné zmeny v intenzite poľa, museli by sme ich najprv detekovať. S tým nám pravdepodobne pomôžu špecializované družice. Po dostatočne dlhom výskume bude potrebné nájsť spojitosť s životom na Zemi a pochopiť jeho pôsobenie na prírodu. To by však určite prvý let veľmi oddialilo.

S kratšími či dlhšími letmi ide ruka v ruke rozhodenie cirkadiánneho rytmu. Sú to vlastne naše biologické hodiny, ktoré nám našepkávajú kedy je čas ísť do postele, ale riadia aj naše vyprázdňovanie, metabolizmus a iné dôležité vnútorné funkcie nášho tela. Každý človek je na svojom dennom rytme závislý. Na Zemi nie je problém si ho ustrážiť. Veď každý deň je približne rovnako dlhý ako ten predošlý. Ale čo sa s našimi biologickými hodinami stane v kozme? Prvé posádky na staniciach Saľjut to mali možnosť pocítiť na vlastnej koži. Najprv závrate a neskôr neschopnosť čokoľvek robiť. Takýto stav je pre človeka veľmi nebezpečný a dva krát to platí vo vesmíre. Preto sovietski a americkí vedci začali experimentovať. Najprv svojim pracovníkom vo vesmíre naordinovali 24-hodinový deň. No na počudovanie sa to moc nezlepšilo a to ani pri prísnom dodržiavaní dennej rutiny. Dôvod je veľmi jednoduchý. Pozemský deň je totiž o niečo kratší. Trvá 23 hodín a 56 minút. Aj tento maličký posun však spôsoboval obrovské problémy. Dnes sme si už vedomí tejto skutočnosti a zmiešané posádky na medzinárodnej vesmírnej stanici ISS sú schopne pracovať v netradičných podmienkach vesmíru aj niekoľko mesiacoch. Táto problematika je teda celkom dobre vyriešená. Na kozmických lodiach mieriacich k Marsu alebo aj k iným planétam však posádky budú musieť svoju dennú rutinu dodržiavať oveľa prísnejšia, ako na nízkej obežnej dráhe. Veď návrat na Zem v krátkom čase nebude mysliteľný. Tieto misie budú trvať niekoľko rokov. Práve preto si budeme musieť byť pred vyslaním prvej skupiny ľudí k cudzej planéte istí, že ľudské telo a jeho potreby poznáme a budeme ich vedieť uspokojovať aj počas dlhých letov nekonečným priestorom. Je úplne nemysliteľné, aby sa kolumbovské výpravy za stovky miliárd dolárov skončili neúspechom len kvôli tomu, že sme na zamerali na vesmír a pritom sme zabudli na to hlavné, kvôli čomu toto všetko staviame, na človeka.

Na budúci týždeň sa v seriály Kozmická Strojovňa môžete tešiť na pokračovanie tohto článku. Rozoberiem tam hlavne technické a ekonomické aspekty letu na Mars. Ak sa vám tento článok páčil, nezabudnite ho ohodnotiť hviezdičkami. V prípade akýchkoľvek otázok napíšte komentár a ja vám rád odpoviem. Dnešná časť vznikla na požiadanie našich fanúšikov z facebooku. Ďakujeme vám za námety na články a ak by ste sa chceli o niečom čo sa tíka kozmonautiky dozvedieť viac, ozvite sa nášmu šéfredaktorovi, hociktorému pisateľovi článkov alebo jednoducho napíšte komentár.

 

Zdroje informácií:
kniha Karla Pacnera „Mestá v kozme“
http://www.hypnoza.sk/
http://www.zive.sk/
http://forum.kosmonautix.cz/
 

Zdroje obrázkov:
http://www.funradio.sk/files/image/mars.jpg
http://i.telegraph.co.uk/multimedia/archive/02320/FEAT-2708-Armstron_2320599b.jpg
http://www.mentalis.sk/images/cache/e856daa0e9243d71bb67d069bc309857.jpg

11. Kozmická Strojovňa - let na Mars - prvá časť, 2.3 out of 5 based on 63 ratings
Pin It
(Visited 952 times, 1 visits today)
Nahlásit chybu

Hlášení chyb a nepřesnostíClose

VN:F [1.9.22_1171]
Rating: 2.3/5 (63 votes cast)
(Visited 952 times, 1 visits today)
Níže můžete zanechat svůj komentář.

Více se o tomto tématu dočtete zde »
(odkaz vede na příslušné vlákno diskuzního fóra www.kosmonautix.cz)


18 komentářů ke článku “11. Kozmická Strojovňa – let na Mars – prvá časť”

  1. indian22 napsal:

    Budu v některých ohledech trochu polemizovat a spekulovat. Taková témata ke spekulacím přímo neodolatelně vyzývají a já k tomu všemu spekuluji rád. 🙂
    Vezmu to od konce.

    Řekl bych, že to magnetické pole lze řešit i trochu jinak, nemám to ze své hlavy, ale vypadá to logicky. Stačí si uvědomit, že zemské magnetické pole na člověka nepůsobí jako celek, ale jen jeho malá a hlavně slabá část, antiradiační stínění tak můžeme stále nechat na klasickém materiálovém odstínění a uvnitř lodi pak generovat jen slabé magnetické pole stačící právě tak akorát k udržování biorytmů. Na fóru už někde padlo, že opravdu silnou radiační ochranu může mít klidně jen jedna malá část lodi, kam se kosmonauti uchýlí v případě větších erupcí.

    Gravitace čí spíše beztíže je o něco větší problém, ale mohl by ho řešit občasný pobyt v nevelké centrifuze, kde by se posádka střídala. Osobně by mi nevadilo se jednou za den třeba na hodinku usadit do nějaké kabiny s knížkou v ruce. Problém opačné rotace zbytku lodi, by se dal řešit ne příliš složitě pomocí obyčejného protizávaží roztáčeného v opačném směru.
    BTW na LEO se už i běhalo 🙂 http://www.youtube.com/watch?v=Awe6vOXURpY#t=19s. To je samozřejmě spíš úlet, ale demonstruje jak snadno lze některé problémy řešit.

    S ostatním jako je momentální stav techniky (pořád říkám, že minimum je zvládnutý iontový pohon), karanténa (i když ta doživotní mi přijde také příliš), ale hlavně ta psyché a to vážně nevím zda s tím si někdy poradíme, vždyť Mars 500 je jediný podobný experiment, který se kdy podařil, s tím vším a s dalším žel nelze než souhlasit.

    Snad jen ta drobná poznámka, IMHO není dobré si představovat (a z některých pasáží to na mě tak nějak dýchlo), že někdy taková výprava bude stopro bezpečná. Toho se určitě nikdy nedočkáme, je to veliké dobrodružství, a dobrodružství se nikdy neobejde bez jisté dávky nebezpečí, jde o to to nebezpečí pouze za rozumného úsilí minimalizovat na rozumnou míru, nic jiného nelze. Také se lze odvolat na KMK, pokud si z celého seriálu může čtenář něco zásadního odnést, tak to, že technika je obvykle dostatečně spolehlivá, problém bývá člověk.

    • Samuel Slavkovský napsal:

      Indian22, Super video. Díky že si mi ho ukázal. K tej centrifúge, odtieneniu radiácie a podobným veciam sa vyjadrím o týždeň. Momentálne na tom pracujem 😉 Tiež si myslím že to nebezpečenstvo tak vždy bude, aj k tomu sa vyjadrím v ďalšom článku… Takže ti bohužiaľ nebudem odpovedať. Ale ak tu o tom vznikne menšia diskusia, budem len rád.

      • indian22 napsal:

        Nejlepší odpověď od autora článku, je… samo-zřejmě další článek.
        Přesně o to rozproudění diskuze se snažím. 😉

  2. zarni napsal:

    Možná si to pamatuji špatně, ale denní bilogický cyklus je myslím 25 hodin, tam bude problém. Rozdíl 24 a 23,56 by se projevil asi až v dlouhodobějším horizontu.

    • Samuel Slavkovský napsal:

      Denný biologický cyklus je 23 hod. 56 min. teda taký dlhý, ako jeden deň. Ako môže byť 25 hodín? To chodíte spať a vstávate každý deň o hodinu neskôr?? To je asi blbosť nie?
      Rozdiel tých štyroch minút sa samozrejme prejaví až v dlhodobejšom horizonte. Cca také dva až tri týždne. To už je ten posun dosť veľký. Pri troj-dňovom lete nemá žiadny význam.

      • zarni napsal:

        Pokud by byl člověk „naprogramovaný“ na 23,56, musel by s tím mít potíže i na Zemi, fungujeme přece běžně ve čtyřiadvacetihodinovém modu.
        Těch 25 hodin se mi nedaří věrohodně dohledat. Narazil jsem na to v nějaké knížce od Zillmera, kde to bylo podané jako jasná věc. I na netu nacházím jen „bylo dokázáno“.. jde o to, že tyhle výzkumy se už dělaly a člověk má, pokud je mu odepřena kontrola jaká je denní doba, údajně tendenci sklouznout do pětadvacetihodinového rytmu. Údajně i slepci mají tendenci fungovat v tomto modu.
        Narazil jsem i na informaci, že ten rytmus je kupříkladu 24,12..

  3. ramesse napsal:

    Ja by som sa tiez pristavil pri tom dennom cykle. Den trva 24 hodin (presne). 23h56m je rotacia Zeme vzhladom k vzdialenym hviezdam (hviezdny den). 24 hodin je rotacia Zeme vzhladom k Slnku (to je to co sa mysli pod vseobecnym pojmom den, inak aj slnecny den).

    Ako moze byt nas biorytmus naladeny podla rotacie Zeme vzhladom k vzdialenemu vesmiru, ktory nas nijako neovplyvnuje a nie vzhladom k Slnku, okoloktoreho sa toci vsetko na Zemi??

    • Ondřej T. napsal:

      Plně souhlasím, navíc mému selskému rozumu něco uniká 🙂 V článku se dočtu, že za obrovskými problémy kosmonautů na stanicích byl posun délky dne ze „správných“ 23 hod. 56 min. na „špatných“ 24 hod.

      Tedy jsme všichni na Zemi zralí na Chocholouška? Mám si honem hacnkout doma hodiny, aby už ve 23:56 bylo 00:00? Nebo na Zemi máme délku dne 23:56, ale maskuje se jako 24:00 (23:59:59:99)? 🙂

      • Samuel Slavkovský napsal:

        Priznám sa že tiež tomu moc nerozumiem. Každopádne však verím skôr knihám ako internetu. Preto som túto informáciu vložil a do článku.
        Rozmýšľam nad tým a fakt si to neviem predstaviť. Porozprávam sa o tom s niekým erudovanejším a prípadne dodatočne zmením túto pasáž. Zatiaľ však trvám na tom, čo tam je.
        Každopádne ide o to, že aj sa o niekoľko minút predĺži či skráti deň, pôsobí nám to dosť veľké problémy. To bolo posolstvo toho odstavca. Možno si to takto uvedomí viac ľudí.
        Ak sa nakoniec rozhodnem túto časť textu prepísať, rozhodne o tom informujem.

  4. indian22 napsal:

    Ať se mi to líbí nebo ne, tak ta hodnota co jsem citoval je získaná experimentálně. Můžeme pochybovat o u spořádání experimentů, ale jejich výsledek nejspíš relevantní minimálně za daných podmínek. Osobně se domnívám, že Helena Illnerová je natolik fundovaný člověk, že tak základní nesrovnalosti považuji za nepravděpodobné. Takže zatím betu jako podstatný údaj o lidském cirkadiálním rytmu 23,3–25,0 hodiny . Uznávám, že je podezřelé, že dlouhodobé odchylky i v rámci této tolerance vedou vždy ke zdravotním problémům, dost možná se tu otevírá prostor k dalšímu poznání.

    • Samuel Slavkovský napsal:

      Ide skôr o to, že po niekoľkých mesiacoch sa tá malá odchýlka dosť natiahne. My samozrejme nevieme, aké je vo vnútri stanice stresujúce prostredie. Napríklad v Saľjute 7 už Rusi nechávali kozmonautov pekne dlho. Je možné, je stres nakoniec nebol spôsobený odchýlkou, ale práve malým priestorom spojeným s vysokými nárokmi zo strany vedenia. Otázne je, či tam vôbec nejakú rutinu dodržiavali. Rusi sú Rusi… Každopádne to už nebudem meniť. Momentálne sa mi do toho nechce. To by som musel preformulovať hrozne veľa textu. Ak mi niekto dá relevantný dôkaz, že tých 5 minút tam nezaváži, tak dodatočne pridám nejakú poznámku. Každopádne už to nechávam tak, aj tak sa tento článok už nečíta. Aspoň sme sa mali o čom hádať 😀

  5. Názor napsal:

    Jak může 17ti leté, troufám si říct, dítě napsat: „Reč bude najmä o psychike, ktorú som sa PRE VÁS snažil patrične zjednodušiť.“ To mi zní, jako bychom všichni byli hloupí a vy jste, mladý muži, tak neskonale laskav, že nám to podáte polopatě. Myslíte si, že už jste ve Vašem věku zpapal všechnu moudrost světa? Nebo že tento blog čtou pouze lidé nevzdělaní? Kolik si myslíte, že je zde čtenářů mladších, než jste vy? Rád čtu (nejen) Vaše články a tomuto blogu velmi fandím, avšak takto podaná věta mě přímo praštila mezi oči. A některým Vašim komentářům by neuškodila trocha pokory a slušnějšího vyjadřování. Chcete-li se věnovat psaní alespoň trochu na úrovni…

    • Samuel Slavkovský napsal:

      No keď myslíte, je to váš názor a ja ho rešpektujem. Psychike sa venujem už sakramentsky dlhú dobu a trúfam si povedať, že v tom odbore som trochu ďalej než bežný čitateľ tohto blogu, čím sa samozrejme nikoho nesnažím uraziť či podceniť. Ste prvý človek, ktorému vadí že tam tá veta je. A to si tento článok prečítalo okolo 700 ľudí…
      Ešte by som rád vedel, kde sa preboha vyjadrujem neslušne. Dajte mi prosím aspoň jeden príklad. Ja si viem priznať chybu a opraviť ju. Ale ak si za niečim stojím, tak to nebudem meniť, dokým nedostanem do ruky fakt nejaký relevantný a overený materiál. Celkovo viac dôverujem knihe, než internetu… Takže ak narážate na to, tak tu je môj názor.

    • Samuel Slavkovský napsal:

      A ešte niečo k tej vete… Ja som to samozrejme tak nemyslel. AK by som tu začal vypisovať rovnice, tak by to nikto nečítal. Preto som sa to snažil odieť do nejakej čitateľnej formy, čo bolo vzhľadom na náročnosť a neatraktívnosť témy dosť ťažké…

    • Dušan Majer napsal:

      Dobrý den, přidám ještě příspěvek svůj, tedy šéfredaktora blogu. Osobně ve zmíněné větě necítím vyvyšování nad čtenáře, ale spíše jakousi snahu o lepší interakci mezi autorem a čtenáři. Ano, uznávám, je to lehce žoviální, ale rozhodně to není nadřazené. Na mne to působí stylem – připravil jsem pro vás článek a chci vás s ním seznámit. Zkrátka a dobře tahle věta měla navodit atmosféru – ukázat, že autorovi na čtenářích záleží a že právě pro ně sepsal ten článek.
      Děkujeme za váš názor, ale myslím, že všechno vzniklo jen z toho, že jste si špatně interpretoval autorův záměr. Nicméně budeme rádi, pokud našemu blogu i nadále zachováte svou přízeň.

  6. Názor napsal:

    Tak abych to vzal postupně. To, že se věnujete psychice dlouhou dobu je chvályhodné. Čtenáři to ovšem nemohou vědět a na některé ta věta mohla zapůsobit stejně jako na mně, i když jsem jediný kdo se k tomu vyjádřil. Jiná situace by byla, kdybyste byl známý či alespoň vystudovaný psycholog. V tom případě by to působilo naprosto přirozeně a ono zjednodušení by samozřejmě každý uvítal. Vaše „nezvdělanost“, mohu-li to tak napsat (nemyslím to ani v nejmenším špatně) v kombinaci s Vaším věkem, už bohužel u té věty tak přirozeně nepůsobí. Nic proti Vašemu věku. Smekám, že takto mladý muž se v dnešní době věnuje ušlechtilé činnosti.

    K tomu neslušnému vyjadřování. Pro příklad nemusím chodit nijak daleko. Ve Vašem druhém komentáři pod tímto článkem jste napsal: „To je asi blbosť nie?“. Ano, není to kdovíjaká vulgarita. Všichni tak často mluvíme. Ale jako redaktor byste se přeci měl vyhýbat i takovýmto výrazům. Snižujete tím svou úroveň a na některé čtenáře to může působit velmi nevhodně. Nemusím Vám přeci vysvětlovat, jakými jinými a mnohem květnatějšími frázemi se dá tato věta nahradit. Zvýšíte tím svou úroveň, ale odpověď zůstane, de facto, stejná.

    Nakonec se musím ještě omluvit. Když jsem si přečetl svůj komentář po nějaké době, uznal jsem, že jsem byl ostřejší, než byl můj záměr. Obsah bych však neměnil, jen formu.

    Přeji vám i Vašim kolegům mnoho dalších poutavých článků a ještě více spokojených čtenářů.

    • Samuel Slavkovský napsal:

      Asi máte aj trochu pravdu. Možno to vyznelo trochu divne, aj keď nie každý si je vedomý, že Kozmickú Strojovňu píše 17-ročný fagan… Možno že to že ste bol takto informovaný vás pobúrilo (mimochodom už mám 18)…
      Tento článok ešte budem musieť trochu prepísať. Tú vetu vymažem… (okrem iného) 😉

Zanechte komentář